Vždy som rada písala. Moje básnické črevo sa vyžívalo najmä v písaní úvah. Otázka, ktorá sa teraz otvára predo mnou a zároveň pred vami je: Prečo som s tým prestala??? Dlho som nad tým premyšľala. A až teraz, keď som prišla na odpoveď, som sa rozhodla opäť niečo napísať.
Moja diagnóza spočívala v tom, že som mala strach. Obávala som sa toho, že keď niečo napíšem, tak to nebude také dobré, aby sa to páčilo aj ostatným. Po dlhšom uvažovaní som si uvedomila, že to je riziko povolania. Tak ako sa lekár bojí, že nebude mať koho liečiť, tak podobnú úzkosť prežíva aj spisovateľ. Nájsť si okruh stálych čitateľov, ktorí budú bažiť po ďalšom a ďalšom článku daného autora. Vtedy nastane pocit naplnenia, možno aj zdvihnutie ega daného „aktívne píšuceho“ človeka.
Svojho strachu som sa nezbavila a mám pocit, že sa ani nezbavím. Možno práve to bude múza, ktorá ma bude poháňať ďalej, do hlbších tajov písania. Mám rada to neskutočné radenie slov za sebou, pričom vytvoria zmysluplnú spleť dorozumievacích prostriedkov.
Ale naskytuje sa tu položiť aj ďalšiu otázku. Budem mať o čom písať? Život nám poskytuje neskutočné množstvo krásnych a neskutočných príbehov. Potom je tu niečo, čomu sa hovorí fantázia. Túto zaujímavú vec mám veľmi rada, lebo sa vždy pri jej využívaní vraciam do svojich detských čias. Takže si rada odpoviem na svoju položenú otázku. Áno! Téma na napísanie článku sa určite nájde. Hlavne ak otvorím dnešné noviny, pozriem večerné správy a nájdem tam opäť len odrobinky zla z tohto súčasného skazeného a konzumne fungujúceho sveta.
Som iba jedna smietka z obrovského staveniska na tejto zemi. Jednoducho povedané môj názor nikoho nezaujíma. Ale tu nejde o to, či niekto potrebuje počuť to, čo si myslím. Snažiť sa chcem o to, aby som ten svoj hnev a smútok nenechala v sebe a podelila sa s ním. Aspoň takýmto spôsobom potrebujem dať vedieť, že mi nie je ľahostajné naše malé Slovensko, ani stredná Európa, Európske spoločenstvo, hladujúce deti v Afrike, prírodné katastrofy v juhovýchodnej Číne, rozpínavosť USA, neutíchajúce boje na Blízkom východe, zlá sezóna uhoriek na západe Čiech, krutá zima v najvýchodnejšej časti Sibíri.
K písaniu ma neprinútilo moje svedomie. Dokopali ma k nemu okolnosti. Môj krik aj tak nikto počuť nebude. Môžem však prispieť k povzbudeniu iných. Rozhodla som sa deliť so svojím smútkom a radosťou. Sem-tam aj so svojimi fantas-magorinami, ktoré mi prebehnú mysľou. Nechcem písať bezducho, to čo mi prvé napadne. Tak ak sa mi to niekedy podarí, sľubujem, že už nikdy viac sa o také „fiasko“ nepokúsim.
Prajem príjemné čítanie!!!
Komentáre