forever-me-cuca

  Stres, zhon, panika, materiálne statky sa stali neodmysliteľnou súčasťou našej existencie. Ani ja som sa nestala výnimkou a veľmi často sa medzi nimi zmietam! Pocit úzkosti. Neustále pozeranie na hodinky. Zrýchlený krok. Nedostatok spánku. Nervozita. Žiadna snaha sa v pokoji najesť. Nedostatok času na svoje záľuby, priateľov, oddych. Našla som však spôsob ako vypnúť a duševne si odpočinúť - modlitba.

  Mnohí si pod tým predstavujú niečo naučené. Odriekanie Otčenáš, Zdravas a to je koniec-Amen. Prekrížené ruky a opakovanie toho istého dokola. Keď som bola ešte malé dieťa, tak nejako tak podobne som to brala aj ja. Teraz sa však môj postoj k modlitbe zmenil. Najintenzivnejšie prežívam modlenie v kostole. Hocikedy keď moje kroky vedú okolo nejakého, tak len tak vbehnem dovnútra. Namočím si prsty do svätenej vody, prežehnám sa. Kľaknem si a potichu si sadnem do lavice. Zo všetkých stien, stĺpov, malieb, fresiek, sôch cítim nesmiernu duchovnosť. Drevo nasiaknuté vôňou kadidla  dotvára zvláštnu atmosféru celého chrámu. Výnimočnosťou každej sakrálnej stavby sa stáva ticho a to je balzamom na duši.

   Svoju modlitbu začínam naučenými frázami. Pokračujem vlastnými slovami, ktoré vnímam ako rozhovor s Bohom. Predstavujem si Ho ako osobu, ktorá sedí vedľa mňa a ja sa jej zdôverujem so všetkými starosťami, bolesťami, prosbami, túžbami. Neskutočne mi to pomáha. Neprosím len za seba, ale hlavne za svojích blízkych, za ľudí, na ktorých mi záleži. Niekde som počula krásny citát, že človek za ktorého sa modlíme je s nami spojený silným putom modlitby.

   Inde som čítala príbeh: Bol raz jeden muž menom Hidži. Pracoval na stavbe neďaleko kostola. Zakaždým, keď okolo neho išiel, len tak tam vbehol a hneď  vybehol. Mnohí sa nad jeho konaním pohoršovali, ale hanbili sa ho opýtať, prečo tak koná. Tomuto stavebníkovi sa  raz prihodilo nešťastie na  stavenisku a musel zostať dlhý čas v nemocnici. Bol na tom zle. Vyzeralo to tak, že už nikdy nebude chodiť. Po dlhšom čase za ním prišli jeho kolegovia a neskrývali prekvapenie nad tým ako sa stále usmieva. Pýtali sa ho, čo ho tak teší a rozveseluje. On im odvetil, či si pamätajú na tie časy, keď vždy išiel okolo kostola, tak tam len tak vbehol a potom vybehol. Oni odpovedali, že samozrejme, že si to pamätajú. "No tak ja som tam chodil preto, aby som sa pozdravil Ježišovi a on teraz chodí za mnou, otvorí  dvere a pozdraví sa: Ahoj Hidži! " s úsmevom dodal.

   Nikdy sa tak neponáhľam, aby som si nenašla chvíľku na modlitbu. Nerobím to pre nikoho. Len pre seba, lebo od mojej duševnej pohody sa odvíja aj moja fyzická sila.
  Som rada, že mi bolo dopriané nahľiadnuť do tajomstva modlitby!