forever-me-cuca

  Jediná vec na tomto svete, pre ktorú dýcham, žijem, milujem, snívam, pre ktorú by som dokázala zomrieť, zabiť, po kolenačky sa plaziť je moja rodina. Radosť poskytnutá samotným bytím nekonečne dôležitá a nesmierne vzácna. Tvárou tvár smrti citím pukliny vytvorené na mojom srdci. Pohľadom na spoločné fotky skúmam známe osoby a pri sklopení viečok uvoľňujem slzy hromadiace sa v kútiku očí.

   Tak ďaleko sa cítim úplne bezmocne a nepotrebne.Čakajúca pred počítačom na možné správy, ktoré by moju dušu vykliesnili z tej neprestávajúcej úzkosti. Už len pri myšlienke obracajúcej sa k ľuďom, ktorých mám tak rada, dúfam v uzdravenie. Neostáva mi nič iné len zopnúť ruky spolu, zdvihnúť zrak k nebu a z hĺbky srdca sa za nich pomodliť. 

  Načo by mi boli materiálne statky, keď nemám teplo domova? Načo by som potrebovala obrovský dom s prekvitajúcou záhradou, keby ma tam nikto pri bráničke nečakal? Načo  by som mala plnú izbu detských hračiek, keby sa mi nedostavilo detského objatia a smiechu? Načo by som vlastnila krásne knižky a leporelá, keby som ich nemala komu čítať?

  Všetko, čo sa stane okolo nás, nám ukazuje smer, ktorým by sme mali upriamiť svoj pohľad. Ja som sa uzatvorila vo svojom svete, ktorý sa točil len okolo učebníc a školy. Určité skutočnosti mi však ukázali, že to nemože byť stred môjho vesmíru.

    Ale teraz mi neostáva nič iné len prosiť Boha a predniesť mu svoju modlitbu.