forever-me-cuca

Studený vietor oblizuje tvár a veselo sa pohráva s dlhými vlasmi. Prilba nasadená! Obtiahnutá kožená súprava oblečená! Pevne prisatie tiel a rovnáke naklánanie v každej zákrute. Burlivý zvuk plynu a piskľavé namáhanie bŕzd. Tak som si predstavovala vždy jazdu na cestnej motorke práve s ním. 

Všetko sa to začalo esemeskou. „Keď ti nabudúce zastavím, tak sa so mnou prevezieš?“ od neznámeho čísla. Moja zvedavosť stlačila tlačidlo „volať“ a ja som sa už rozprávala s milým mužom na druhej strane telefónu. Poznali sme sa,len nikdy sme sa ani nezdravili. Od tej chvíle sa všetko zmenilo.

Podnetom pre neho, aby využil svoje známosti a zohnal si na mňa kontakt, bola obyčajná dievčenská pochabosť. S kamoškami sme sa jašili ako puberťačky a v momente spozorovania krásneho dvojkolesového tátoša som v rámci srandy vystrčila svoj palec a začala stopovať. Dôvod ozvať sa mi, bol na svete.  

Cítila som sa ako hlavná hrdinka v Shakespearovej dráme Rómeo a Júlia. Sedela som vo svojej izbe a on mi zatrúbil pod oknom (balkón mi totiž moji rodičia nedopriali). Usmievela som sa na neho z výšky a on sedel na svojom kovovom „koni“ a sľúbil mi, že sa neskôr uvidíme. Mohla som sa na neho spoľahnúť, lebo čo vyslovil, to dodržal. Až na jednu vec. Nikdy ma na svojej motorke nepreviezol.

Ukradli sme si pre seba každý večer. Do ranných hodín sme ako blázni ťukali do tlačitiek mobilu a posielali si zamilované správy. Utekali sme ďaleko od našej dedinky a trávili sme spoločné chvíle zahalené v tajomstve tmy. Náš vzťah mal totiž dve chybičky krásy. On mal priateľku a ja som sa chystala na štúdium do mesta vzdialeného stovky kilometrov od domova.  

V trojročnom chodení so ženou, ktorá mu viac brala ako dávala, hľadal vo mne to stratené, po čom tak neskutočne túžil. Ja som mu to však nemohla dať. Život mi ponúkol šancu študovať a niečo dosiahnuť. Nechcela som zahodiť takúto možnosť pre mesačnú známosť. On vedel, že nemá právo odo mňa niečo také žiadať. Jeho priateľka a naša vzájomná diaľka sa stali dôvodmi, ktoré ukončili nezačaté, ktoré udusili ten malý plamienok skôr ako začal plápolať v oheň.

Po dvoch rokoch je každý jeden z nás na úplnej inej lodi. On je zasnúbený a chystá sa na veľkú a honosnú svadbu. Ja žijem svoj dievčenský sen o úspešnej a známej doktorke. Aj teraz keď ho vidím sa mi zachvie celé vnútro a lapám po dychu, vyschne mi v hrdle a podlomia sa mi kolená, začnú sa mi potiť ruky a na tvári sa mi objaví pýr. Pekne sa pozdravíme a formálne prehodíme zopár zdvorilých fráz.  

Dnes opäť raz osud zaúradoval a stretli sme sa. Ja ako veľká voda v značkovom obchode, on pracovne v tom istom butiku. Zase tie isté pohľady plné sympatii. To isté potešenie zo stretnutia ako v deň nášho prvého rande. Na jeho tvári sa zračilo veľa túžob a otázok, ktoré však nesmú mať odpovede a musia si zachovať ten otáznik na konci vety. Naše rieky života sú už tak ďaleko od seba, že nie je možné, aby sa stretli.

Pocit z rýchlej jazdy na výkonnej cestnej motorke môžem zažiť vždy. Nikdy to však nebude s ním, s jeho rýchlosťou, spontánnosťou, milou hanblivosťou. Predal tú krásnu divošku-motorku a zostali len spomienky a jazvy z pádov na tele. Spoločnú vášeň k motocyklom, ktorá nás spojila, sme vymenili za všetko iné, len nie za to, čo by nás opäť navrátilo k sebe.