forever-me-cuca

  Pri jednom intelektuálnom rozhovore s mojou kamátatkou som rozoberala, ako je možné, že študentom na medicíne dovolia pitvať ľudí. Jej odvôvodnenie znelo asi tak, že tí ľudia predtým mali dušu, svoj život, pocity, sklamania a radosti. Keďže sama sa venujem štúdiu medicíny a pitva nebola pre mňa nič príjemného, brala som to ako názor laika. Ja som to tak však nikdy nebrala a musela som sa nad tým zamyslieť.

  Prisť do pitevne a vidieť telo na stole, ako tam tak nehybne leží a čaká, kým sa ho neskúsení medici dotknú, je záťaž pre každého človeka. Mnohí z mojich spolužiakov to predychávali sediac na stoličke. Ale skúste ukázať strach alebo hnus pred vyučujúcim. Veľmi rýchlo vám ukáže, kde sú dvere. Všetci sme uchopili skalpel do svojej pravice a v ľavej ruke sme zvierali pinzetu. Vec, ktorá spôsobila moje zdesenie bola tá, že po celom pitevnom stole sa nachádzali plastové tanieriky. Slúžili na to, aby sme zbytočné štruktúry dali na ne a vyhodili ich do koša s označením- Biologický odpad. Prišlo mi to strašne nechutné! Moja kamarátka potom zahlasila:" Hmm. To sú talíře z menzy! " Nevedela som, čo skôr. Či zutekať, alebo sa na mieste povracať. Nakoniec som to predýchala.

  Celá skupina sme sa pustili do "práce". So stále trvajúcou diskusiou sme zabudli na to, že režeme do niečoho, čo bolo živé a sústredili sme sa len na to, čo bolo účelom celých pitevných cvičení. "Pozrite na to-musculus trapezius.Ako som ho pekne odpreparoval!" Povedal niekto. "Čo je toto? Myslim, že by to mal byť plexus occipitalis. Ale nie som si istý.Radšej sa spýtajme docenta." "Ľudia, krásne sa nám otvoril foramen omotricipitale. Nikdy som si nevedela predstaviť, ako tadiaľ prechádzajú tie cievy a nervy."

   Každým jedným dňom sa naša profesionalita zväčšovala. Nijaké poznámky, sprosté pripomienky. Vedeli sme, že čím sa viacej vo všetkých štruktúrach vrtáme, tým je väčšia možnosť, že to v našej šedej mozgovej kôre zanechá nejaké tie pamäťové stopy.

   Praktikum splnilo svoj účel. V anatómii som našla krásnu vedu, ktorá nie je len o bifľovaní naspamäť, ale vyskytujú sa v nej logické veci. Obrázok napovie, ale neukáže. Veď nie nadarmo sa hovorí, že raz vidieť je stokrát lepšie ako tisíckrát počuť. V našom prípade by bolo vhodnejšie menšie pozmenenie daného citátu: "Radšej raz pitvať, ako tisíckrát čítať!"

   Názoru kamarátky sa nečudujem. Ale ľudia musia pochopiť medikov, že bez poznania ľudského tela z nás nebudú lekári. Predstavte si, žeby ste spisovateľovi zakázali čítať cudzie knihy, lebo je možné, že by si nejakú tú myšlienku z pera iného autora zobral k srdcu a využil ju vo vlastnom diele. My  študujeme iné "telá" , aby sme jeho podstatu použili neskôr na živých pacientoch!