Všímal si, že jeho mamička na neho máva. Vedel, že robieva pohyby, ktoré mu pripadali smiešne, preto sa na nich smial. Pomaličky začal spoznávať všetkých okolo seba. Aj oni na neho mávali. Páčilo sa mu to. Pastičky silnejšie zopol a s radosťou vyskakoval, pričom s nimi vo vzduchu robil ležaté osmičky, aj keď vôbec netušil, čo ležatá osmička znamená.
Jedno ráno ho mamina pekne obliekla a zobrala ho k pani doktorke. Milé žieňa to bolo, ale ten zápach v čakárni a ambulancii sa mu nikdy nepáčil. Pálilo ho z neho v nošteku. Asi hodinu ho vyšetrovali a pchali mu všelijaké strašné veci do uší. Bolelo to. Nevydržal a jasne dal najavo svoje pocity. Keď s tým už konečne prestali, cítil ako mu po tváričke stekajú studené kvapky. Hľadal zdroj. Nemusel ani veľa krát otáčať hlavičkou, keď zistil, že to jeho mamička celá červená veľmi narieka. Tak zistili, že Peťko je hluchý.
Rástol veľmi rýchlo. Rád papal a hrával sa s deťmi na pieskovisku. Tešilo ho, keď mohol dievčatá poťahať za vrkoče a nemusel počúvať ich kriky. Naučil sa žiť v tichu a pritom pozorovať svet okolo. Rodičia sa mu venovali a snažili sa mu všetko pekne vysvetliť. Škôlku nenavštevoval. Pobudol tam asi tri dni a keď zistil, že jeho rovesníci nemajú s ním trpezivosť a jasne ho vylúčili z kolektívu, vyhľadával radšej samotu.
Raz pri prechádzke so svojim psíkom – Zorom, ktorý bol jediný jeho skutočný priateľ, naďabil aj s mamičkou na milú rodinku. Stretol tam chlapca, ktorý podobne ako on, nič nepočul. Vtom momente zastal svet. Nik mu tak nerozumel ako Jarko. Ľudia okolo ho tolerovali a pomáhali mu ako mohli. Ale tento hluchonemý chlapček mu dal všetko, čo predtým nepoznal. Priateľstvo, tajomstvá, spoločnosť. Stal sa všetkým, čo dovtedy hľadal.
Peťko rástol a pred rodičmi sa začala otvárať ďalšia otázka. Kam ho umiestniť, aby mu bolo poskytnuté vzdelanie? Vtedajší režim nedovoľoval vytvorenie špeciálnych škol pre hluchonemých. Posunkovú reč zakázali z dôvodu, že rukami sa dorozumievajú len opice. Aj napriek handikepu musel Peter navštevovať základnú školu, kde jasne zaostával. Psychické vydieranie, nátlaky zo strany spolužiakov aj napriek snahy učiteľov a rodičov donútili tohoto šikovného chlapca odísť zo školy. Stal sa vyvrheľom spoločnosti, ktorému nikto nerozumel, nikto ho nechápal. Celé dni, týždne a roky trávil v rodičovskom dome a venoval sa svojej jedinej záľube – malovaniu.
Kreslil prenádherne. Cit pre farby a odtiene s akým ich vyberal hraničili s geniálnosťou. Jeho obrazy vyvolávali množstvo pocitov a emócii, ktoré žiaden milovník umenia nemohol skryť. Jeho diela prekvitali farbami a veselosťou. Zamilovala som sa do nich na prvý pohľad. Chcela som spoznať muža, ktorého duša je odokrytá na všetkých tých plátnach. Zarazila ma jeho otvorenosť a láskavosť, ktoré aj napriek komunikačnému problému okolo seba šíril. Chcela som ho lepšie spoznať. Stáť vedľa neho a držať ho za ruku, ukázať mu krásy sveta a deliť sa s ním o všetko, čo nám može byť poskytnuté. Zaľubila som sa.
Stáť vedľa človeka, ktorý vníma okolie inak ako ostatní je zvláštne. Chýbal mu zmysel, ktorý som považovala za nesmierne dôležitý. On ma naučil opaku.
Stáli sme na brehu Dunaja a držal ma za ruku. Hladeli sme na západ slnka a Peťo sa mi snažil vysvetliť jeho počutie vetra. Natiahla som ruku a obnažila som si predlaktie. Zatvorila som oči, uvoľnila si svaly a sústredila som sa na každe obliznutie vetra na mojej pokožke. Zimomriavky sa prehnali celým mojim telom a v tej chvíli som pochopila celý jeho život. Vedela som, že ho už nikdy neopustím.
Šťastne sme trávili zamilované chvíle. Dorozumievali sme sa cez papieriky a neskôr sme jeden druhému vedeli vyčítať z tváre, čo ten druhý potrebuje a na čo myslí. Cítila som však, že mu chýba spoločnosť podobne žijúcich ľudí. Nezabudol na kamarátstvo s Jarkom a vždy pekne spomínal na chvíle, ktoré počas detských čias spolu trávili. To mu však spoločnosť neumožňovala.
Všetko zmenila Nežná revolúcia, ktorá nás odpútala od predsudkov a posmechu ľudí. Odstránila režim brániaci Peťkovi rozvinúť svoj talent. Zapísal sa do školy pre hluchonemých a ja som nasledovala jeho príklad. Potrebovala som,aby sa naša komunikácia zlepšila. Tak sa aj stalo. Posunkovú reč sme sa učili spoločne celé hodiny, dni, týždne. Dokázali sme sa „rozprávať“ neskutočne dlhý čas.
Stala sa zo mňa najšťastnejšia žena na zemi po boku muža, ktorý nikdy nebude počuť môj hlas. Počuje však biť moje srdce iba pre neho.
Komentáre
ano ano ano
he he..