forever-me-cuca

   Naše stretnutie sa stalo neočakávaným. Tá osoba stála vo dverách a rozpačito sme na seba hľadeli. Podať si alebo nepodať ruky. Kto skor prehovorí?Mám s predstavovaním začať ja? Alebo jej mám nechať čas, aby to spravila ona prvá? Plno hanblivých otázok nevediac, kde začínajú a končia hranice našich spoznávacích pripomienok.

Čas bežal a my sme si pomaly našli cestu k sebe. Rozprávali sme sa do neskorých nočných hodín, pričom každé ráno som obdarovála svoje okolie opatovnými vačkami pod očami z tých prebdených nocí. Varili sme si roznorode speciality našich odlišných kuchýň a súťažili sme o prvenstvo pri umývaní riadu. Vždy som to musela vyhrať,lebo doma akosi zabudli na to, že takejto umývacej aktivite sa celkom rada venujem. Vzájomné obdaruvávanie na vianočných večierkoch nás utvrdzovalo v tom, ako dobre sa už poznáme. Prišli sme na melódie svojich duší.

Spoločné nakupovanie a skúšanie vecí od vietnamských obchodníkov nám robilo nesmiernu radosť,keď sa títo cudzokrajníci jednoducho rozhodli, že mojej slovenčine nerozumejú. Nadišiel večer a naše kroky viedli do podnikov, kde sa to hemžilo desiatkami úchylov na meter štvorcový. Nám to neprekážalo. Mali sme jeden druhého a okolo nás zneli len tóny hlučnej hudby a do hlavy sa nám dostával alkohol z bieleho vína.

Opojené sektom bohémov sme sa spoločne vracali na izbu. Svetlo nám udieralo do očí a prinútilo nás sklopiť zrak. Radšej sme zhasli. Aj tak sa najlepšie prezlieka po tme.
Ranné prebudenie bolo tažké,ale my sme sa na seba usmiali a nechávali si svoje spoločné tajomstvá noci zamknuté v pokladničke pamati. Nik nemusí tušiť, ako vieme vyvádzať.

A takto so spolubývajúcou spíme na poschodovej posteli už dva roky a vržeme 8 mesiacov, ja dole a ona nado  mnou.