forever-me-cuca

   Všetko sa odohralo tak rýchlo. Jeden deň telefonoval a rozprával svoje zážitky a ten druhý deň ostalo po ňom prázdno v srdci. Diera, ktorá sa nedá zoceliť a ktorá nikdy nebude vyplnená niekým iným. Veci sa dejú neskutočne rýchlo a ako zisťujem, nie sme na ne pripravení.

   Ráno mi zazvonil telefón. Na displeji svietilo meno kamarátky, ktorá sa mi neozýva až tak často. Kdesi vnútri mi čoci hovorilo, že to nebude dobré. Stlačila som gombík zdvihnúť. Na druhej strane sa ozvala ona s obrovskou hrčou v hrdle a s potlačovaným plačom. Prosila ma, či by som ju nemohla počkať na stanici. Neváhala som ani na chvíľu a dostavila som sa tam na dohodnutú hodinu. Pri stretnutí sa mi celá uslzená vrhla okolo krku a mnou prenikol nekonečný smútok. Oznámila mi:"Náš najstarší brat zomrel pri tragickej autonehode!" Kolená sa mi podlomili, zovrelo sa mi hrdlo a do očí nahromadili slzy. Prvýkrát v živote som nevedela, čo mám povedať. Ticho som stála a pozerala na to, ako okolo mňa zastal čas. Bola som bezmocná. Netušila som ako ju utešiť, zmierniť jej neprestávajúcu bolesť, pomôcť jej krvácajúcemu srdcu. Celou mojou osobou prenikol pocit prázdnoty.

  Nejde tu o mňa. Veľmi trpím aj ja, lebo sú to ľudia, na ktorých mi záleží a mám ich rada. Neviem prísť na spôsob, prečo sa deje takáto nespravodlivosť? Čo je človek ešte schopný zniesť? Aký kríž dokáže so sebou niesť? Má význam ešte žiť, keď všetko sa rúca? Odpovede nehľadám. Musím si to všetko v hlave utriediť a upatať.

  Cestá istá, ale zmysel zahmlený. Nepripúšťať si nič. Byť silná, aby toho padajúceho zdvihla. Opora v nápore vetra nešťastí, ktoré sa ju snažia vyvrátiť. Len sa nikdy nevzdávaj a bojuj všetkými silami, ktoré ti ešte ostali. Vždy keď budeš niečo potrebovať som tu a s mojou pomocou môžeš počítať vždy a všade.